Som modráčik čiernoškvrnný, motýľ s modrými krídlami a čiernymi bodkami. Nie som len taký obyčajný motýľ. Som najväčší z modráčikov a mám veľmi zaujímavý, ale zároveň zložitý život.
Kedysi nás bolo veľa, dnes sa, žiaľ, len snažím prežiť..
Rád spomínam na časy, keď boli lúky plné kvetov - najmä mojej obľúbenej materinej dúšky a po kopcoch sa spokojne pásli ovce. (poz. Lebo máme vela “kedysi boli..” Ľudia sa o krajinu starali tradične – kosili, pásli zvieratá, nechávali prírode čas a priestor. V takej krajine sme mali všetko, čo sme potrebovali: kvety na kladenie vajíčok, nízku trávu, mravce, ktoré nám pomáhajú prežiť zimu… bol to raj.
Možno neviete, ale moja taktika je taká, že ešte ako húsenica sa nechám odniesť do mraveniska. Mravce si ma pomýlia so svojou larvou a zoberú ma k sebe domov. Tam prežijem celú zimu. Kŕmim sa ich larvami až kým sa na jar nezakuklím a potom – už ako dospelý motýľ vyletím von. Že to znie neuveriteľne..? Ale takto žijem. A každý článok tohto príbehu (reťazca) musí fungovať, inak neprežijem.
Odkedy ste prestali pásť ovce, lúky zarástli alebo sa premenili na obrovské polia, kde brázdia traktory a všetko živé mizne. Najprv zmizla materina dúška. Potom aj mravce. A my sme začali miznúť tiež. Na mnohých miestach sme takmer úplne vyhynuli. Z veľkého motýlieho rodu nás zostalo len pár posledných.
Ale tu na Valašsku, v horách Beskýd, sme si našli úkryt! Nestalo sa to náhodou, ale preto, že v ťažkom a členitom teréne ľudia naďalej hospodárili tradičným spôsobom. Zachovali sa drobní farmári, menšie lúky a pastviny, na ktorých máme šancu prežiť.
A zrazu sa objavili ľudia, ktorí nás pochopili. Začali sa starať o miesta, kde sme žili kedysi. Na hrebeni Kamenné v Dolnej Bečve obnovili zarastené lúky. Vyrezávali kroviská, kosili, pásli ovce a sadili materinu dúšku. A tak sa stalo niečo krásne. Po desiatkach rokov sa objavili prví štyria naši modráčikovia. A neboli poslední! Dnes nás tam lieta viac, v celej oblasti možno až pár stoviek a objavujeme sa aj na miestach, kde sme dlho neboli.
Nemyslite si, že je to len o nás, motýľoch. Vrátil sa aj iný hmyz, kvety, vône, život. Lúky znovu dýchajú.
Možno som len malý modrý motýľ, ale nesiem veľkú správu: Ak ochránite mňa, ochránite celú krajinu. Ukazujem vám, že príroda vie ešte stále odpovedať, ak jej pozorne načúvate. A že aj malý kúsok starostlivosti môže znamenať veľmi veľa pre záchranu krajiny.