Volám sa hlucháň. Niektorí ma volajú kráľ lesa. Kedysi nás bolo viac a lesom sa pravidelne ozývalo naše tokanie. Teraz však tokáme čoraz menej. A mnohí z nás mlčia navždy.
Za posledných štyridsať rokov zmizla väčšina územia, kde sme žili. Odborníci dnes zbierajú náš trus, aby aspoň cez analýzu DNA zistili, koľkí sme ešte zostali. Vraj nás žije už len pár stoviek tokajúcich samcov, no z roka na rok je to horšie. Na mnohých tokaniskách už nepočuť vôbec nič.
Chcete počuť náš príbeh? Predstavte si les. Starý, tichý, plný zákutí, kde sa dalo dobre ukryť. Sliepka s kuriatkami sa tam mohla skryť pred líškou, v zime sme vedeli nájsť ihličie na obživu a v lete hmyz pre mláďatá. Také lesy milujeme. Lenže také lesy už dnes takmer nenájdete, pretože ľudia zmenili krajinu. Postupne mizli staré lesy a s nimi aj ticho, ktoré potrebujeme. Hluk techniky, ťažba, motorky, lesné cesty a turistické chodníky – to všetko nás vyrušuje. Často sa v noci bojíme zlietnuť na zem, hoci tam máme potravu. Niektoré samice kvôli tomu ani nezahniezdia.
No nie je to len hluk, čo nás trápi. Trápi nás, ako dnes vyzerajú lesy: vyrúbané staré stromy, na mnohých miestach smreky, ktoré tam nepatria a odumreté drevo odvážate preč. A pritom práve tie popadané stromy, staré kmene a mŕtve drevo sú pre nás dokonalým útočiskom. Tam si hľadáme potravu, žije to tam hmyzom – a ten je pre moje kuriatka v prvých dňoch života kľúčový. Veľké holiny po ťažbe, nové cesty, sucho, rovnorodosť lesov, zmena štruktúry, odlesňovanie, klimatická zmena... to všetko nás ohrozuje a stávame sa obeťami predátorov. Moje mláďatá často neprežijú prvé dni. Niekedy ich niečo uloví, inokedy len zomrú hladom.
Naše lesy sa zmenili na továrne na drevo. Ale čo zostane, keď les nebude mať dušu?
Viem, že vy, ľudia, ste sa báli, že mŕtve drevo napadne lykožrút a zničí celý les. No v Česku, na Šumave, sa práve po veľkom rozklade lesa naša populácia významne zväčšila. Pýtate sa prečo? Pretože tam les nechali žiť svojím tempom. Mŕtve stromy, zarastené miesta a hmyz sú presne to, čo moje kuriatka potrebujú a zrazu bolo kde sa schovať a čo jesť. Podobne je to aj v Tichej a Kôprovej doline na Slovensku, kde sú prísne chránené lesy. Tie sú tiež mojím bezpečným domovom.
Čo keby sme lesu dali šancu byť znova lesom? Nech môžeme znova tokať. Keď opäť vzlietnem ponad stromy, chcel by som uvidieť pestrý les, staré polámané kmene, a nie len mladé smreky v radoch.
Nie som len vták. Som symbolom zdravého divokého lesa, toho, čo je v krajine ešte skutočné. A ak raz z lesov zmiznem úplne, nebude ticho len v korunách stromov. Nastane ticho v duši prírody.