Pan Erik Sádecký pochádza z Makova. Táto dedinka na Kysuciach je jeho srdcovkou. Miluje jej lesy, lúky a kopce, aj keď hospodárenie v tejto nadmorskej výške dá občas poriadne zabrať. Pre neho a jeho manželku je to ale domov. Mají tu farmu, ktorú začali budovať pred troma rokmi. A ako hovorí: „Je to krásne, ale nie vždy jednoduché.“
Vzťah k Beskydom
„Chceme, aby naša farma bola v súlade s prírodou. Nepoužívame žiadne umelé hnojivo, žiadne pesticídy, keď čosi chceme, tak len to čo nám príroda dá, tak to si berieme a posúvame,“ hovorím všetkým, čo sa pýtajú
Začiatky neboli ľahké. Nápad založiť farmu vyšiel odo mňa, ale manželka, ktorá tiež pochádza z Kysúc a jej dedko bol farmár, ma v tom vždy podporovala. Máme rodinný model – pracujeme obaja, pomáhajú aj môj otec a svokor. Keď som na materskej s našou malou dcérkou, otec preberá dojenie a čistenie maštale ráno, večer je to na mne. S manželkou sa večer stretneme na farme a spolu riešime, čo treba.
Výzva, ktorej čelili
Každoročný začiatok sezóny je pre nás poriadnou výzvou. Naša farma nie je príjemcom žiadnych dotácií, ani na pôdu, ani na zvieratá. Všetko stojí na nás, na našej šikovnosti, vytrvalosti a, samozrejme, na počasí. A to vie byť niekedy poriadne tvrdým súperom.
Keď treba sušiť seno, každá kvapka dažďa môže byť nočnou morou. Na našich lúkach pestujeme presne toľko, koľko potrebujeme na nakŕmenie našich zvierat. Ak sa nám nepodarí úrodu včas pozbierať, máme problém. Pamätám si roky, keď nám týždne pršalo a museli sme všetko riešiť dokupovaním alebo rýchlo plánovať druhú kosbu. Je to ako skladačka – všetko musí zapadnúť presne do seba.
A zvieratá? Tie sú samostatnou kapitolou. Každé ráno, keď vojdem do maštale, cítim jemné napätie. Je krava v poriadku? Má teľa zdravé? Nestalo sa v noci niečo nepredvídané? Každodenný kontakt so živými tvormi si vyžaduje nielen fyzickú prácu, ale aj srdce. Nikdy neviete, čo vás čaká.
No a teraz, keď som si myslel, že už ma nič neprekvapí, prišla nová výzva. Les, ktorý máme hneď za farmou, nám dal o sebe vedieť spôsobom, ktorý by som si nikdy nepomyslel. Raticová zver, lane a jelene sa rozhodli, že naše ploty sú pre nich iba drobnou prekážkou. Každú chvíľu opravujeme škody. Je to taký zvláštny boj – nechcem ublížiť prírode, no zároveň musím chrániť svoje zvieratá a pozemky.
A tak to ide deň za dňom. Výzvy prichádzajú z každej strany, no vždy sa snažím udržať hlavu hore. Lebo farma je môj život. Aj keď je to boj, dáva mi to všetko, čo potrebujem – zmysel, prácu a spojenie s prírodou. A to je pre mňa najdôležitejšie.
Nezapomenuteľný zážitok so zvieraťom
Na farme sme zažili veľa momentov, ktoré si budem pamätať navždy. Jeden z tých najadrenalínovejších sa stal ešte v začiatkoch, keď som si splnil svoj sen o chove veľkých hovädzích plemien.
Pamätám si na býka Rómea, môjho prvého. Bol to krásny, mohutný kus, vážil viac ako tonu. Bol pokojný a vymazlený, mohol som si naňho doslova ľahnúť. Ale, ako sa hovorí, hormóny sú hormóny. Raz na jeseň bola jeho matka v ruji a Rómeo si zaumienil, že sa do toho vloží. Vybral som sa za ním s palicou, lenže Rómeovi sa môj plán nepáčil. V momente, ako som ho buchol po zadných nohách, vyrazil na mňa. „Ako som mu urobil škrt cez rozpočet, tak zistil, že vie aj rýchlejšie behať, tak ma pred sebou hnal... Lenže ja som videl, duchaprítomne, že to nestíham, tak býk ma chytil hlavou a vyhodil. Tak som letel meter a pol do výšky. Tak to bola taká skratová situácia v hlave, ak sa neschúlim do klbka - tak by som sa dal na hlavu. No a videl som jak beží ku mne a fučí, no a začal do mňa takto udierať hlavou a začal ma tlačiť pred sebou nejaké ďalšie 4 metre. Chráňboh, ako bol starý dom a bol ohradník, čiže ma pritisol až k tomu ohradníku. No a ja som mu duchaprítomne kopal do hlavy, aby ma nechal tak. No a potom on raz prestal, tak som sa preplazil popod ten ohradník a na dome som, vlastne na fasáde bol, a čakal som čo a ako. Býk fučal pri ohradníku, ešte že mal rešpekt pred tým elektrickým ohradníkom. To bol taký môj najlepší zážitok.“
Obľúbené miesto
Na Kysuciach je krásne. Rád chodievam na túry do Javorníkov, k Melocíkovi alebo na huby v našom okolí. Zimy sú tu teraz trochu iné, klimatické zmeny cítiť aj tu. Kedysi bývali zasnežené od novembra do februára, dnes je to už inak – strieda sa sneh, dážď a oteplenie. Ale som rád, že žijeme tu, kde večery vždy prinesú príjemné ochladenie, nie ako v rozpálených mestách.
„Vždy som tvrdil,“ hovorievam ľuďom, „že ak človek miluje prírodu, musí sa o ňu starať. A my to tak robíme – krok za krokom, pomaly budujeme farmu, zveľaďujeme, plánujeme vlastnú malú výrobňu a predajňu. Chceme ponúkať domáce mliečne výrobky priamo z gazdovstva. Ale všetko je o trpezlivosti.“
A tá trpezlivosť sa nám vracia – v podobe zdravých zvierat, čistej prírody a spokojného života. Som farmár z Makova a na to som hrdý.
